Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (10)
5. KAPITOLA - Blahodarné donútenia
„Nepremýšľaj nad tým, že si nútený,
ale nad tým, k čomu si nútený,
či k dobru alebo ku zlu.“
Sv. Augustín
Liberalizmus, ako som povedal, robí zo slobody konať, definovanej v predchádzajúcej kapitole ako vylúčenie všetkého donútenia, čosi absolútne, samoúčelné. Nechám teraz na kardinála Billota, aby rozobral a vyvrátil toto základné tvrdenie liberálov. Píše:
„Základný princíp liberalizmu je sloboda od každého donútenia, nech už je akékoľvek, nie len od toho, ktoré sa uplatňuje použitím násilia a ktoré sa vzťahuje iba k vonkajším činom, ale tiež od toho, ktoré vychádza zo strachu zo zákonov a trestov, zo spoločenských závislostí a nutností, skrátka od záväzkov každého druhu, brániacich človeku, aby jednal podľa svojich prirodzených sklonov. Pre liberálov je táto sloboda jednotlivca dobro par excellence, dobro základné, nedotknuteľné, pred ktorým musí ustúpiť všetko, snáď s výnimkou toho, čo sa žiada pre udržanie čisto materiálneho poriadku spoločnosti. Sloboda je dobro, ktorému je všetko ostatné podriadené, je to nevyhnutný základ celej spoločenskej stavby.“1
Kardinál Billot pokračuje, že „tento princíp liberalizmu je absurdný, protiprirodzený a jedná sa o prelud“. Rozvíja v tejto veci kritickú analýzu; keď dovolíte, voľne ju zhrniem s pripojením vlastného komentára.
Liberálny princíp je absurdný
Tento princíp je absurdný: incipit ab absurdo, vychádza z absurdného, keď tvrdí, že hlavné dobro človeka je absencia všetkých záväzkov, ktoré by mohli slobode prekážať alebo ju obmedzovať. Dobro človeka však musí byť chápané ako cieľ, účel, teda to, čo si človek žiada kvôli veci samej. Pritom sloboda, sloboda konať, je obyčajný prostriedok, iba schopnosť, ktorá človeku môže umožniť dosiahnutie nejakého dobra. Je teda úplne závislá na tom, ako sa použije; je dobrá, ak je použitá na dobré, zlá, ak je použitá na zlé. Nie je teda samoúčelná, celkom určite nie je základným dobrom človeka.
Podľa liberálov je akékoľvek donútenie (s výnimkou donútenia pre zaistenie určitého verejného poriadku) zlé. Je ale jasné, že napríklad také väzenie je pre zločinca dobrá vec. Nielen, že slúži k zaisteniu verejného poriadku, ale aj k potrestaniu a náprave vinníka. Rovnako aj cenzúra tlače, praktizovaná dokonca aj liberálmi voči ich nepriateľom, podľa (liberálneho?) hesla: „Žiadnu slobodu nepriateľom slobody“, je sama o sebe dobrá nielen pre to, že zabezpečuje verejný mier, ale tiež preto, že bráni spoločnosť proti šíreniu jedu omylu, ktorý kazí ľudského ducha.
Musíme preto potvrdiť, že donútenie samo o sebe nie je zlo, ba dokonca je z morálneho hľadiska quid indifferens in se, niečo samo o sebe nepodstatné; všetko závisí na cieli, na ktorý je použité. Rovnaké je nakoniec aj učenie svätého Augustína, učiteľa Cirkvi, keď píše Vincenciovi:
„Teraz, myslím, vidíš, že nemáme premýšľať nad tým, že sme nútení, ale k čomu sme nútení, či k dobru alebo ku zlu. Nie, že by sa niekto mohol stať dobrým proti svojej vôli, ale strach z toho, čo človek nechce trpieť, skoncuje s tvrdohlavosťou, ktorá stála v ceste a privedie ho k štúdiu pravdy, ktorú nepoznal; tá ho potom prinúti zavrhnúť to zlé, čoho sa držal, hľadať to pravdivé, čo nepoznal, až nakoniec dospeje k tomu, že chce, čo pôvodne nechcel.“2
Sám som na Druhom vatikánskom koncile viackrát vystúpil s námietkami proti liberálnemu poňatiu slobody, aplikovanému na náboženskú slobodu, poňatie, podľa ktorého je sloboda vylúčenie každého donútenia. Vtedy som vyhlásil:
„Ľudská sloboda nemôže byť definovaná ako oslobodenie od akéhokoľvek nátlaku, pretože ináč by bola odstránená každá autorita. Nátlak môže byť fyzický alebo morálny. Morálny nátlak v oblasti náboženskej je nanajvýš prospešný a vyskytuje sa všade vo svätom Písme: ‚Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom‘.“3
„Vyhlásenie proti donúteniu v bode 28 je dvojznačné a v určitých ohľadoch nepravdivé. Ako je to potom vlastne s otcovskou autoritou otca kresťanskej rodiny voči svojím deťom? S autoritou učiteľov v kresťanských školách? S autoritou Cirkvi vo vzťahu k odpadlíkom, heretikom a schizmatikom? S autoritou predstaviteľov katolíckych štátov voči falošným náboženstvám, ktoré so sebou prinášajú nemorálnosť, racionalizmus, atď.?“4
Myslím, že najlepšie potvrdenie prívlastku „absurdný“, ktorý kardinál Billot pripisuje princípu liberalizmu, nájdeme u pápeža Leva XIII.:
„Nie je preto nič tak absurdné a zvrátené, ako si myslieť a tvrdiť: Keďže je človek od prirodzenosti slobodný, mal by byť preto bez zákona.“5
Je to to isté, ako povedať: Som slobodný a preto mi každý musí ponechať slobodu! Skrytý sofizmus sa odhalí, keď to bližšie vysvetlíme: Som slobodný od prirodzenosti, obdarovaný slobodnou vôľou, takže som tiež slobodný od každého zákona, od každého donútenia vykonávaného voči mne hrozbou trestov. To by znamenalo požadovať, aby zákony nemali žiadnu sankčnú moc, čo by však bol koniec všetkých zákonov; človek nie je anjel a všetci ľudia nie sú svätci!
Moderné zmýšľanie a liberalizmus
Chcel by som tu uviesť určitú poznámku. Liberalizmus je veľmi vážny omyl, ktorého historický pôvod som opísal vyššie. Ale existuje aj moderné zmýšľanie, ktoré, bez toho, aby bolo otvorene liberálne, k liberalizmu napriek tomu tiahne. Stretávame sa s ním od 16. storočia u katolíckych autorov, ktorých nemožno podozrievať zo sympatii k naturalizmu alebo protestantizmu. Je preto nepochybne znakom toho moderného zmýšľania, keď niekto uvažuje takto: „Som slobodný, pokiaľ tu nie je zákon, ktorý by ma obmedzoval.“ – Niet pochýb, že každý zákon obmedzuje slobodu konať, ale stredoveký spôsob myslenia, teda duch prirodzeného a kresťanského poriadku, ako sme o ňom hovorili vyššie, vždy považoval zákon a z neho plynúce donútenie predovšetkým za pomoc a záruku skutočnej slobody, a nie v prvom rade za jej obmedzenie. – Hovoríte si snáď, že rozdiel je len v tom, na čo sa kladie dôraz? – Na to hovorím: Nie! Je to podstatná otázka, znamenajúca začiatok zásadnej zmeny zmýšľania: svet obrátený k Bohu, ako poslednému cieľu, ktorý je potrebné dosiahnuť za každú cenu, svet úplne zameraný na zvrchované Dobro tu ustupuje novému svetu, ktorý je sústredený na človeka, ktorý sa zaoberá predovšetkým výsadami človeka, jeho právami, jeho slobodou.
1 Op. cit., str. 45-46.
2 Dopis 93 – Ad Vincentium, č. 16; Patrologia Latina 33, 321-330
3 Pripomienka podaná na sekretariát koncilu 30. decembra 1963.
4 Ústna intervencia v koncilovej aule z októbra 1964.
5 Encyklika Libertas praestantissimum; PIN 180.
Preložil: JP