Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (12)

 

7. KAPITOLA - Ježiš Kristus, Kráľ republík?

 

Pravdu netvorí väčšina,
to pravda musí tvoriť väčšinu.

    O liberalizme by som vám mal toho ešte veľa čo povedať. Bol by som ale rád, aby ste si uvedomili, že čo vám tu predkladám, nie sú moje osobné presvedčenia. Preto tiež toľko trvám na pápežských dokumentoch, a nie na svojich osobných pocitoch, ktoré by sa dali ľahko zdôvodniť mojou prvotnou formáciou vo Francúzskom seminári v Ríme. Otec Le Floch, vtedajší predstavený seminára, mal rozhodne povesť stúpenca tradície. O mne by sa teda dalo povedať: „Bol ovplyvnený tým, čo mu povedali v seminári!“ – Nech je tak, tento vplyv vôbec nepopieram; naopak, každý deň ďakujem Pánu Bohu, že mi dal P. Le Flocha za predstaveného a za učiteľa. Vtedy ho obviňovali, že robí politiku; Boh vie, či je alebo nie je zločin robiť politiku Ježiša Krista a vzbudzovať politikov, ktorí použijú všetky dovolené, dokonca aj všetky zákonné prostriedky na to, aby zo spoločnosti vyhnali nepriateľa nášho Pána Ježiša Krista.¹  Rozhodne nie! Avšak v skutočnosti sa P. Le Floch nikdy do politiky nemiešal, tým skôr nie do sprisahania vymysleného proti Action française² a do krízy, ktorá potom nasledovala v čase, keď som bol v seminári.

    Otec Le Floch nám naopak neustále hovoril o nebezpečenstve modernizmu, sionizmu, liberalizmu. O nebezpečenstve týchto omylov sa mu na základe pápežských encyklík podarilo v nás ukotviť pevné, dobre odôvodnené presvedčenie, založené na nemennej náuke Cirkvi. A práve toto svoje presvedčenie vám túžim odovzdať ako pochodeň pre nasledujúce generácie, ako svetlo, ktoré vás ochráni pred týmito omylmi, ktoré panujú viac než kedykoľvek predtým in ipsis Ecclesiae venis et visceribus, v samotných žilách a útrobách Cirkvi, ako povedal sv. Pius X.

    Chápete teda, že veľmi nezáleží na mojom osobnom politickom názore, napríklad ohľadne najvhodnejšieho štátneho režimu pre Francúzsko. Nakoniec fakty hovoria samé za seba – čo nedokázala francúzska monarchia, to dosiahla demokracia: päť krvavých revolúcii (1789, 1830, 1848, 1870, 1945), štyri cudzie invázie (1815, 1870, 1914, 1940), dvoje plienenia cirkevných majetkov, zákaz reholí, zrušenie katolíckych škôl, laicizácia inštitúcii (1789 a 1901) atď. ... Napriek tomu, povedia niektorí, žiadal pápež Lev XIII. „ralliement“, t.j pripojenie francúzskych katolíkov k republikánskemu režimu³  (čo mimochodom spôsobilo politickú a náboženskú pohromu). Iní zase tento skutok Leva XIII. kritizujú a označujú ho za liberálny a jeho autora za liberála. - Nemyslím si, že pápež Lev XIII. bol liberál, tým menej demokrat. To nie; jednoducho len veril, že sa mu podarilo nájsť vhodné politické riešenie v prospech náboženstva vo Francúzsku. Je ale zrejmé, že pritom zabudol na to, ako sú pôvod a ústava francúzskej demokracie nenapraviteľne liberálne, slobodomurárske a protikatolícke.

Demokratická ideológia

    Vychádzajúc z liberálneho predpokladu jednotlivca, ako suverénna sa demokratická ideológia následne logicky konštruuje takto: jedinci prechádzajú do spoločenského stavu na základe dohody – spoločenskej zmluvy -,  ktorá je, ako hovorí Rousseau, „úplné poddanie sa každého člena so všetkými jeho právami celej spoločnosti“.

    Z toho vyplýva:

• Nevyhnutná zvrchovanosť ľudu: ľud je nevyhnutne zvrchovaný, jeho moc pochádza výlučne od neho samého a ostáva mu aj potom, čo si zvolil tých, ktorí mu vládnu.
• Neoprávnenosť každého režimu, ktorý nemá za základ zvrchovanosť ľudu, alebo, kde tí, ktorí vládnu, vyhlasujú, že moc prijali od Boha.
   

    To má v praxi tieto následky:

• Boj za všeobecné zavedenie demokracie.
• „Križiacka výprava demokracií“ proti každému režimu, ktorý by sa odvolával na Božiu autoritu; taký režim sa označuje za „sakrálny“ a „absolutistický“. V tomto ohľade predstavuje Versaillská zmluva z roku 1919, ktorá zrušila posledné skutočne kresťanské monarchie, liberálne, presne povedané slobodomurárske, víťazstvo.⁴
• Politická vláda väčšín, ktorá sa považuje za výraz posvätnej a neomylnej „volonté générale“ („všeobecná vôľa“).
   

    Pri tejto príležitosti by som rád pripomenul, a síce tvárou v tvár demokratizmu, ktorý teraz prostredníctvom kolegiality preniká aj do Cirkvi, že pravdu netvorí väčšina; a je vôbec možné postaviť niečo pevné bez pravdy a bez skutočnej spravodlivosti voči Bohu a voči blížnemu?

Pápežské odsúdenia demokratickej ideológie

    Pápeži demokratickú ideológiu bez prestania zavrhovali. Lev XIII. tak vykonal ex professo v encyklike Diuturnum, o ktorej som už hovoril:

  „Veľa našich súčasníkov kráča po stopách tých, ktorí si v uplynulom storočí privlastnili titul filozofov a tvrdia, že všetka moc pochádza od ľudu, a že preto autorita nepatrí vo vlastnom slova zmysle tým, ktorí ju vykonávajú, ale že im patrí v zmysle poverenia udeleného im ľudom a s výhradou, že ľud môže vždy odvolať svojim zástupcom moc, ktorú im prepožičal.
  V tomto sa katolíci líšia od týchto nových učiteľov. Právo prikazovať chcú hľadať pri Bohu a od neho, ako od prirodzeného zdroja a nevyhnutného princípu toto právo odvodzujú.
  V každom prípade je dôležité tu poznamenať, že pokiaľ ide o určenie tých, ktorí majú riadiť verejné záležitosti, môže sa v istých prípadoch toto určenie ponechať voľbe a preferenciám väčšiny ľudu bez toho, aby tu katolícka náuka predstavovala najmenšiu prekážku. Takáto voľba totiž určuje osobu vládcu, neudeľuje však právo zvrchovane vládnuť. Ľud totiž neukladá autoritu, ale rozhoduje, kým má byť vykonávaná.“⁵ 

Teda: Všetka autorita pochádza od Boha, dokonca aj v demokracii! 

    Všetka autorita pochádza od Boha. Táto pravda nám bola zjavená a Lev XIII. pre ňu nachádza pevnú oporu vo Svätom Písme, v tradícii Otcov a nakoniec aj v rozume – autorita vychádzajúca len od ľudu by nemala moc zaväzovať vo svedomí pod hriechom:⁶

„Žiadny človek nemá sám od seba alebo z vlastnej vôle schopnosť zväzovať povinnosťou vo svedomí slobodnú vôľu sebe rovných. Takú moc má jedine Boh sám, a síce, ako Stvoriteľ a všeobecný Zákonodarca; tí, ktorí ju vykonávajú, ju musia získať od Neho a vykonávať v Jeho mene.“⁷ 

Lev XIII. sa nakoniec snaží dokázať nesprávnosť Rousseauovej koncepcie spoločenskej zmluvy, ktorá je základom súčasnej demokratickej ideológie.

Cirkev neodsudzuje demokratický režim

    Teraz by som vám rád ukázal, že nie každá demokracia je nevyhnutne liberálna. Niečo iné je demokratická ideológia, a niečo iné je demokratický režim, a ak Cirkev odsudzuje ideológiu, neodsudzuje tým režim, to znamená účasť ľudu na moci.
Už sv. Tomáš obhajuje oprávnenosť demokratického režimu:

„Nech majú všetci nejaký podiel na vláde; tým je totiž zachovaný pokoj národa a všetci takýto systém milujú a chránia ho, ako sa hovorí v II. Polit. (t.j. v druhej knihe Aristotelovej Ústavy).“⁸ 

    Bez toho, aby som uprednostňoval demokraciu, Doctor communis neuprednostňuje demokraciu, ale je presvedčený, že najlepším politickým režimom je konkrétne monarchia, v ktorej majú všetci občania určitý podiel na moci, napríklad voľbu tých, ktorí sa podieľajú na vláde v podriadenosti panovníkovi. Taký režim, hovorí sv. Tomáš, je „dobre zložený z kráľovstva, ...aristokracie... a z demokracie“.⁹ 

    Francúzska monarchia počas Ancien Régime¹⁰  bola rovnako, ako veľa iných, viac menej tohto typu, nech si už o nej liberáli hovoria, čo chcú. Medzi panovníkom a zástupom poddaných existoval celý systém, hierarchia najrôznejších sprostredkovateľských inštitúcii, ktoré na najvyšších miestach uplatňovali svoje kompetentné názory.

    Katolícka Cirkev sama za seba neuprednostňuje žiadny režim, pripúšťa, aby si jednotlivé národy zvolili takú formu vlády, aká najlepšie zodpovedá ich povahe a okolnostiam:

„Nič nebráni, aby Cirkev schvaľovala vládu jedného alebo viacerých, pokiaľ je táto vláda spravodlivá a slúži spoločnému dobru. Preto, ak je zachovaná spravodlivosť, národom nie je v žiadnom prípade zakázané, aby prijali takú alebo onakú politickú formu, ktorá lepšie zodpovedá ich povahe alebo tradíciám a zvyklostiam.“¹¹ 

Čo je to neliberálna demokracia?

    Priznávam, že neliberálna demokracia je vzácny druh, dnes zaniknutý, ale predsa to nie je úplná ilúzia. Dôkazom v minulom storočí je republika Krista Kráľa v Ekvádore za Garcíia Morena.

    Tu sú charakteristické znaky neliberálnej demokracie:

1. Prvý princíp. Princíp zvrchovanosti ľudu sa po prvé obmedzuje na demokratický režim a rešpektuje aj oprávnenosť monarchie. Ďalej je podstatne odlišný od princípu zvrchovanosti v rousseauovskej demokracii – moc vychádza z ľudu, nech je tak, ale nie od počiatku a s konečnou platnosťou: ľud dostáva moc od Boha, od Boha ako pôvodcu spoločenskej prirodzenosti človeka, a nie pôvodcu samovládnych jedincov. Vo chvíli, keď ľud zvolí tých, ktorí vládnu, nemôže už vykonávať svoju zvrchovanosť.¹² 

- Prvý dôsledok: nevládne beztvárny dav jednotlivcov, ale ľud v ustanovených inštitúciách: jeho hlavy rodín (ktoré môžu vo veľmi malých štátoch, ako v Appenzell vo Švajčiarsku, priamo vydávať zákony), jeho farmári a obchodníci, priemyselníci a robotníci, veľkí a malí vlastníci pozemkov, vojaci a úradníci, rehoľníci, kňazi a biskupi, tí všetci sú, ako hovorí Msgr. De Ségur, „národ so všetkými svojimi živými silami, vytvárajúci seriózne zastupiteľstvá, schopné skutočnými zástupcami vyjadrovať svoje želania a slobodne uplatňovať svoje práva“¹³. Tiež Pius XII. dôsledne rozlišuje ľud a masu:

„Ľud a beztvárny dav, alebo, ako je zvykom hovoriť - ‚masa‘, sú dva rôzne pojmy. Ľud žije a pohybuje sa vlastným životom; masa je sama o sebe ľahostajná, možno ňou pohnúť iba zvonka. Ľud žije z plnosti života ľudí, z ktorých sa skladá, pričom každý je na svojom mieste a svojím vlastným spôsobom osobou vedomou si svojej zodpovednosti a svojho presvedčenia. Masa naopak čaká na podnet zvonka, je ovládateľnou hračkou v rukách kohokoľvek, kto chce ťažiť z ich inštinktov a ich dojmov, a je pripravená kráčať dnes pod jednou vlajkou a zajtra pod inou.“¹⁴ 

- Druhý dôsledok: zvolená vláda, hoci ju nazveme ako sv. Tomáš „zástupcami mnohých ľudí“, je takou iba v tom zmysle, že pre nich zaisťuje iba to, čo oni robiť nemôžu, totiž vládnutie. Jej moc ale pochádza od Boha, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ (Ef 3, 15). Vlády sú teda za svoje skutky zodpovedné na prvom mieste pred Bohom, ktorého sú služobníkmi, a až potom pred ľudom, pre ktorého dobro vládnu.

2. Druhý princíp. Základ ústavy tvoria Božie zákony (a v katolíckom národe aj zákony Cirkvi). Celé zákonodarstvo je teda inšpirované Desatorom.

- Prvý dôsledok: pokiaľ je „volonté générale“ („spoločná vôľa“) v rozpore s Božími zákonmi, je bezcenná. Väčšina „nevytvára“ pravdu, musí sa držať v pravde, inak by sa demokracia stala zvrátenou. Pius XII. má pravdu, keď zdôrazňuje v demokratickom režime tkvejúce nebezpečenstvo, na ktoré musí reagovať ústava: nebezpečenstvo odosobnenia, zmasovenia a manipulácie davu pomocou nátlakových skupín a umelých väčšín.

- Druhý dôsledok: demokracia nie je svetská, ale otvorene kresťanská a katolícka. Je v súlade so sociálnym učením Cirkvi v otázkach súkromného vlastníctva, princípu subsidiarity a výchovy, ktorá je prenechaná Cirkvi a rodičom, atď.
    Keď to zhrniem: Demokracia, rovnako, ako každý iný režim, musí uskutočňovať vládu nášho Pána Ježiša Krista nad spoločnosťou. Hoci to je demokracia, predsa musí mať Kráľa: Ježiša Krista.

 

Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu

Hlavná stránka knihy na pokračovanie

 

< Predchádzajúca časť

 

¹ Skutočnosť, že ľavicoví biskupi robia socialistickú alebo komunistickú politiku ešte neznamená, že by sa Cirkev mala politiky zdržať! Cirkev má nepochybne nepriamu, ale skutočnú moc nad oblasťou časných vecí a nad životom spoločnosti. Spoločenská vláda nášho Pána Ježiša Krista je pre Cirkev kľúčovou starosťou.

² Denník a politické hnutie vedené Charlesom Maurrasom. Action française bojovala na zdravých prirodzených základoch proti liberálnemu demokratizmu. Bola krivo obvinená z naturalizmu. Pápež Pius XI. tento trest zrušil, napriek tomu však prišli škodlivé následky: rok 1926 bol pre Francúzsko rozhodujúcou fázou „okupácie“ Cirkvi liberálnym, takzvane „liberálne katolíckym“ klanom.

³ Porov. encykliku francúzskym biskupom a veriacim Au milieu des sollicitudes zo 16. februára 1892.

⁴ Porov. H. Le Caron: Le plan de domination mondiale de la contre-église [Plán anticirkvi na ovládnutí sveta], str. 22.

⁵ PIN 94.

⁶ Mohla by síce prinútiť hrozbou trestu, ale tento spôsob, ako hovorí Ján XXIII. v Pacem in terris, nepodnecuje k tomu, aby každý hľadal spoločné dobro. Autorita je predovšetkým morálna sila.

⁷ Diuturnum; PIN 96.

⁸ II-II, q. 105, a. 1.

⁹ Tamtiež.

¹⁰ „Starý režim“, t.j. štátny systém vo Francúzsku pred Veľkou francúzskou revolúciou (pozn. českého prekladateľa).

¹¹ Lev XIII.: encyklika Diuturnum; PIN 94.

¹² Porov. Diuturnum, citované vyššie; rovnako Msgr. De Ségur: La Révolution [Revolúcia], str. 71.

¹³ Op. cit., str. 73.

¹⁴ Vianočné rozhlasové posolstvo z 24. decembra 1944; v: Discorsi e radiomessaggi di S. S. Pio XII. zv. VI. Rím 1961, str. 239.

 

 

Preložil: JP